Prvé slovenské gymnázium v ozvenách tlkotu železného srdca Uhorska

1. Úvod

Tematická výstava “ Prvé slovenské gymnázium v ozvenách tlkotu železného srdca Uhorska “ sa zameriava na prezentáciu informácií spojených so vznikom historicky prvého z trojice slovenských gymnázií. Proces vzniku bol podmienený množstvom aspektov, ktoré formovali priestor miest a vytvárali podhubie vhodné na založenie edukačných zariadení, ktoré výrazne zasiahli do procesu tvorby identity slovenského národa. Prvé slovenské gymnázium je symbolom, ktorý skrýva množstvo kombinácií a variácií v spojení s významom.

Výstava predstavuje prierez histórie Revúcej, mesta, ktoré patrilo medzi silné ekonomické centrá, čoho dôkazom sú výrazné, historicky vzácne stavby pochádzajúce z týchto čias. Rovnako aj schopnosť zriadiť strednú školu, prevádzkovať ju a zároveň vystavať nový objekt pre túto vzdelávaciu inštitúciu, ktorý bol prevažne financovaný z finančných príspevkov (darov), je znakom pokrokovosti myslenia ľudí v Revúcej.

Samotné mesto Revúca bolo mestom študentov a cieľom vzdelancov, ktorí sem prichádzali šíriť osvetu a vedomosti. Množstvo predmetov a dokumentov obsahuje vlastnú dejovú líniu, ktorá prepája životný alebo umelecko – interpretačný obsah s historickým údajom, historickou osobou alebo priestorom. Cielené zvýraznenie exkluzívnych zbierkových predmetov doplnených o zapožičané predmety odbornej i laickej verejnosti priblíži históriu lokality, bezprostredné informácie o vzniku a osobnostiach, ktoré prispeli k vzniku gymnázia.

https://www.facebook.com/100063511812453/videos/pcb.531904388936617/598391928878986

2 . Nám teda treba škola lacná a slovenská !

Priemyselná revolúcia bola z dlhodobého hľadiska najvýraznejším zlomom. Priniesla okrem technologických i výrazné spoločenské zmeny. Následky boli v krajinách rôzne, ale navždy zmenili rytmus života. Výrazný nárast produkcie priniesol i nárast spotreby. Na prelome 17. a 18. storočia začala vo svete prevládať výroba železa vo vysokých peciach. Gemer – Malohont a od začiatku 19. storočia i Revúca sa stali železným srdcom Uhorska. Tlkot železného srdca neznamenal len produkciu železa a obchod, ale aj podporu náboženstva, boja o nezávislosť počas revolučných rokov 1848 – 1849 a podporu vzdelanosti. V ozvenách tlkotu železného srdca predstavitelia slovenského národného hnutia v popredí so Štefanom Markom Daxnerom hľadali cesty ako zastaviť odnárodňovanie a dopomôcť samostatnosti slovenského ľudu. Výsledkom ich aktivity bola niekoľkoročná snaha, ktorá bola zavŕšená založením samostatného slovenského gymnázia v Revúcej.

Každodenný život na Prvom slovenskom gymnáziu

(vo svetle slovacikálnych dokumentov uložených v Archíve Gemerského seniorátu v Revúcej)

V roku 1852 sa Mestská rada podľa listu Mateja Nandrássyho, adresovaného miestnemu konventu, uzniesla (2.11.1852), že založia s pomocou evanjelickej cirkvi a dobrodincov „podgymnázium,“ pretože „v založenej už skrze mesto reálke aj prvo – a druhostupňový kurz gymnaziálny obsiahnutý je.“ Prísažní si uvedomili, že kým reálka slúži na vzdelanie „budúcich remeselníkov a priemyselníkov,“ gymnaziálne štúdium by poskytlo hlbšie vedomosti a od počiatku uvažovali, že „spomenuté učilište v meste našom len tak do rozkvetu prísť a hojným počtom prespoľného žiactva navštevované byť môže, ak v obojakom ohľade, aj praktickom aj vedeckom sa zadosť urobí…“ Reálke nielen, že chýbal „treťo – a štvrťotriedny kurz gymnaziálny,“ nevenovala dostatočnú pozornosť ani výučbe náboženstva, kvôli čomu ju nepodporovali viaceré osobnosti z radov evanjelikov. Navrhuje preto osloviť priamo seniora a na nasledujúcom seniorátnom konvente prerokovať otázku, či je evanjelická cirkev Gemerského seniorátu ochotná prijať tento ústav pod svoju ochranu a či ho dokáže materiálne podporovať. .

V roku 1859 senior Samuel Tomášik z Chyžného oboznamuje (23.6.1859) revúcky zbor, že sa na „vyššom mieste“ prihovoril za zriadenie štvortriednej mestskej školy v Revúcej, ktorú vnímal ako prípravku pre gymnaziálne štúdiá. Bol si síce plne vedomý, že založenie takejto inštitúcie by si vyžiadalo zriadenie osobitej komisie, povolanie učiteľov aj zabezpečenie vhodného ubytovania, ale považoval tento návrh za jediný prijateľný, pretože „ministerstvu kultu a osvety“ mohol argumentovať, že napĺňa najnovší zákon číslo 6275/407 z roku 1855, takýchto škôl existuje doposiaľ málo a navyše „také sa v protestantských nemeckých krajinách husto nachádzajú.“

V roku 1862 Duchovný Ľudovít Reuss a richtár Juraj Kalina oboznámil zbor (6.8.1862) s tým, že po odobrení seniorátom aj dištriktom si i mesto mieni splniť svoje povinnosti, a tak od nového školského roka otvorí I. a II. gymnaziálnu triedu. „Rectorom“ sa mal stať A. H. Škultéty. Žiada objasniť, koho mieni zbor vymenovať za učiteľa, kto ho má zastupovať na patronátnom konvente, praje si, aby sa spresnil dátum konania tohto konventu, na ňom nech je zvolený patronátny výbor a gymnaziálne záležitosti nech sa odovzdajú práve jemu, nech z kazateľnice oznámia, kto koľko prispel na založenie školy a nech sa s ohľadom na vznik gymnázia upraví činnosť „elementárnych“ škôl. Daniel Goldberger z Brezna posiela (18.10.1862) do školy svojho syna a prosí pre neho o „lacnú hospodu.“ Jeho matka, Jana Ondrušová, pracovala námezdne, a tak nedokázala synovi pomôcť. Zaujímavé je, že učiteľ Ľudovít Pauer vydal svedectvo o mladíkovom štúdiu, „maďarsky, no predsa len dosť chybne už aj preto ho napísal, lebo slovensky len podľa pravidla pána Bartolomeja Mikovíniho, redaktora „Domáceho radcu,“ písať vie a pritom je skromnejší od spomenutého pána, lebo o takú chválu, aká sa onomu v poslednom čísle „Pešťbudínskych vedomostí“ dostala, nestojí.“ Zuzana Lojková z Tisovca zaslala alumneu (3.11.1862) „nepatrný dar“ – Mária Ambróziová poskytla 10 rífov plátna, Juditka Antalíková 3 uteráky, Mária Daxnerová obrus a plachtu, Juditka Demjanová obrus a dva uteráky, Kristína Fašková jeden uterák, Zuzana Lojková 1 obrus, Žofia Mezibrocková 3 uteráky a Ľudovíta Šotinová plachtu, uterák i mak. Dozorca Štefan Marko Daxner oznámil (8.11.1862), že presbyter rybnického zboru, Gedeon Libertínyi, sa zaviazal, že v novembri alebo v decembri urobí zbierku na alumneum „tam, kam ho pošleme.“

V roku 1863 Štefan Homola posiela (7.2.1863) svoj návrh, ako „by sa dalo naše gymnaziálne stavenie obnoviť a usporiadať.“ Vyčíta „drahému bratovi,“ že ak sa znovu k jeho názoru postaví tak ľahostajne, ako posledne, „stratím vôľu niečo pre výbor robiť“ a ohľadne záhradky pokračuje: „moja ženička záhradu chce mať vysádzanú a síce najviac slivami, niekoľkými hruškami, jednou broskyňou a jednou jabloňou vo dvore. Sadiť sa to má od pivnice ku Kohútu, ale nie až po samotný hrebeň tohto gemerského velikána!“ Michal Algaver informoval (10.2.1863) „vysokoučeného pána,“ že kedysi ešte v češtine pripravil učebnicu matematiky, no keďže neveril v jej užitočnosť, ostala v rukopise. Neskôr vydal – už po slovensky – prvý diel (aritmetiku) u Krčméryho v Banskej Bystrici v náklade 600 kusov, ale „do roka sa ich ešte len voľačo vyše 40 minulo.“ Pýta sa preto, či má zmysel vydávať „názorný“ druhý diel (pravdepodobne geometriu) v náklade 300 kusov. Argumentuje logicky: „náklady už nestačím znášať, aspoň také nie, ktoré sa nikdy nemajú vrátiť a Vy ráčite lepšie poznať okolnosti, za aký asi čas by sa mohlo 300 výtlačkov názorníctva minúť?“ Daniel Gallay z Ratkovej oboznamuje (14.3.1863), že získal prísľub podpory gymnázia od „rozličných národovcov našich.“ Čo vnímam ako ešte dôležitejšie, podarilo sa mu „spolu s Homolom a Dobšinským“ vyzbierať vyše 100 zlatých. Učiteľ v Sáse, Daniel Sivák, upozornil, že ak adresát mieni byť suplikantom, mal sa by najneskôr v utorok „po Rusadlách“ vydať na cestu a dovtedy uzavrieť skúšky na svojej škole. O všetkom ale musí vedieť „dekan“ Karol Bradovka a dotyčný by nemal zabúdať, že podľa priania podžupana, Štefana Marka Daxnera by bolo vhodné, ak by vyučujúci neodchádzali na iné školy, než na tie, na ktorých sa zúčastňovali jesenných záverečných skúšok. On sám si však plánuje k Malohontu pripojiť aj Gemer, pretože „“mne je všetko jedno, či sa týždeň dlhšie, alebo kratšie zabavím.“ Samuel Ormis z Nižnej Slanej navrhuje (2. 4. 1863), aby sa členom deputácie, ktorú plánujú vyslať do novohradského a dvoch peštianskych seniorátov, stal aj duchovný v Betliari, Samuel Szontzagh, pretože „mnoho cirkví obsahujú a preto vymenovanej deputácii mnoho času zaujíma, aby každú cirkev navštíviť mohla.“ Radí tiež: „Aj k Draškócimu, pokiaľ udarí sa, malo by gymnázium deputáciu poslať. Mesto snáď daruje súrne.“ Rudolf Gőttner z Branča posiela (1.5.1863) výnos zo zbierky svojho otca, ktorý sa rozhodol gymnázium podporovať zo všetkých svojich síl. Po osemdňovej chorobe sa ho však „Pánovi zaľúbilo do večnosti povolať,“ pričom zanechal šiestich synov. Gustáv Kellner sa pýta (7. 5. 1863), či si Michal Mráz, učiteľ v Selciach, ktorý sa podujal robiť zbierku na gymnázium na „Dolnej zemi,“ musí prísť po suplikantskú knižku osobne až do Revúcej, alebo by existovala možnosť poslať mu ju do Rimavskej Soboty. Imrich Manica žiada z Tisovca (20. 5. 1863) vyplatiť „za papier a compactiu“ 6 zlatých a 96 grajciarov. Ak som totiž správne vyrozumel, zviazal 4 protokoly na základe žiadosti, adresovanej jeho pani manželke. Juraj Bohumil Hlaváč, žiak 7. triedy na evanjelickom lýceu v Prešove, ponúkol sa (21. 5. 1863), že na Liptove a Turci urobí zbierku pre revúcke gymnázium, ak mu „vysokoučený pán“ natoľko dôveruje, ak však nie, nech mu to čim skôr oznámi a pôjde do „podtatranských krajov“ zbierať peniažky pre svoju školu. Neodradila ho ani nebezpečná situácia, kvôli ktorej utrpeli vážne zranenia Hodža i Makovický: „Boli tu práve dnes dvaja sedliaci zo Smrečian (fília, patriaca ku Mikulášu), títo doniesli ten chýr, že je vraj Hodža už o mnoho lepšie, Makovický ale že je smrteľne ranený. Ďalej, že sú zločinci, z ktorých jeden je Lehotský Vojtech už v chládku a pred vojenským súdom. Aký je tam ľud pobúrený, boli dôkazy dostatočné títo dvaja. Vojakov je tam už tri kompánie a to ešte primálo! Aké to ozaj následky mať bude! Ja sa toho ale pri suplikácii vysokoučený pane ľakať nebudem, presvedčený súc, že zo zápalom sa aj obetavosť dvíha.“ Ormis prosí z Rožňavy „drahého bračeka“ (15. 6. 1863), aby sa pokúsil predať 100 výtlačkov Mataja, každý po jednom zlatom. Jeden výtlačok má poslať do Nandraža a osloviť Krčméryho, aby mu pomohol s predajom v Bystrici. A „do Pešti sme nešli, lebo si odkázal, aby sme nešli – a pochybnosti bránia, či by úžitok bol býval z nazbieraných peňazí, či len náš.“ Pravdepodobne krtíšsky duchovný Karol Rasfanický (?) posiela od suplikanta, „ktorého meno som zabudol,“ výnos zo zbierky, uskutočnenej v Novohrade v celkovej výške 14 zlatých. Vo fragmente listu sa z Pešti sťažuje (1. 7. 1863) na zložitú situáciu Ján Dobroľub Bella. Vraj sa na neho na konvente oborilo „54 žien spolu s odrodilcami.“ A keďže aj v Kerestúri i Cinkote sa podarilo spolu vyzbierať iba 50 zlatých, celkový výnos, ktorý posiela, predstavuje len 86 zlatých. Suplikant z Banskej Bystrice, ktorého meno sa mi, žiaľ, nepodarilo rozlúštiť, poskytol alumneu výnos zo zbierky v hodnote 60 zlatých. Tisovecký duchovný Štefan Lipták odoslal (8. 7. 1863) gymnáziu nazbierané príspevky: od Jána Rosiara 20 zlatých, 5 od Samuela Medzibrodského a „interes“ od 1. januára“ vo výške 60 grajciarov. Okrem toho bratia Štefan a Juraj Daxnerovci poskytli na chod gymnázia „obligáciu.“ Daniel Maróthy, kňaz v Ľuboreči, posiela (13. 7. 1863) výnos zbierky, konanej v banskom senioráte. Píše, že ju plánoval zaniesť podžupanovi Štefanovi Markovi Daxnerovi, ale nezastihol ho doma, pretože „bol v kúpeľoch“ a objasňuje tiež, že rozšíril znenie otváracej reči A. H. Škultétyho po okolitých zboroch. Škole plánuje posielať 6 zlatých ročne po dobu 10 rokov, alebo – ak by to okolnosti umožnili – poskytnúť 50 zlatých v hotovosti. Ospravedlňuje sa tiež za to, že práve jeho cirkev, majúca „sotva 1000 duší,“ prispela pomerne nepatrne, postretli ju však mimoriadne nepriaznivé okolnosti, takže „od 7 rokov už 6000 zlatých r. č. ku vlastným nutne a neodkladne potrebným stavbám cirkevným vynaložila.“ Práve 1. júla vypísalo predsedníctvo gymnázia pozvanie za „riadneho učbára“ a už o mesiac a pol (presne 15. 8. 1863) ho práve spomínaný Samuel Ormis „s radosťou prijal.“ Profesor v Banskej Bystrici, Henrich Miloslav Baltík, venuje (7. 10. 1863) gymnaziálnej knižnici „1 výtlačok Biblie slovenskej ako pomocnú knihu pre profesora náboženstva a 15 výtlačkov Nových zákonov pre žiakov Vašich cele zdarma.“ Navrhuje, aby ich prišiel prevziať a odviesť Krčméry, „aby ste výdavky s nimi veľké nemali.“ Učiteľ zo Šváboviec, podpísaný ako „Miroslav von Grey,“ prosí (11. 10. 1863), aby jeho syna napriek dlhu na alumneum vo výške 10 zlatých, ponechali na gymnáziu aspoň „do cenzúry,“ po ktorej si po neho príde a všetko svedomito uhradí. Ak by to možné nebolo, „práve majú prísť Priekopovci do Spiša po zemiaky, ktoré som im ja tam nakúpil po 70 zl. r. č., pošlite ho od týchto.“ Pisateľ sa skvelo orientoval aj v cenách iných plodín a konštatuje, že napriek neúrode „u nás je taká veľká príliš drahota nie: zemiaky sa môžu dať dostať po 58 t., žito 2/6 80 t, jarce 2/ do 2/6 40 toliarov, hrach a pšenica v jednej miere po 11/6 do 5/6.“ Duchovný v Trnovci, Ján Lehotský, posiela (27. 10. 1863) 15 zlatých na alumneum – 5 za svojho syna Juraja, 5 za Jána Kochaja (?) a 5 za Martina Kmetiho, „tiež môjho z filiálky cirkevníka.“ ďakuje Škultétymu, že mu objasnil, akým kľúčom sú delení študenti, stravujúci sa v alumneu, keďže toto rozčlenenie publikovali Peštbudínske vedomosti. Ľudovít Hroboň zo Sielnice ozrejmuje (16. 11. 1863), že „pánu Sutorisovi“ sa 30 zlatých ročne na podporu gymnázia vidí priveľa a v súčasnej situácii dokáže prispieť nanajvýš 5 na alumneum. Dohodli sa preto, že istý „Kmeť z Bobrovníka, otec Martinov, bude platiť 25 zlatých r. č. a sielnický otec Juraj Kmeť 15 zlatých r. č., čo vám už Lehotský oznámil…“ Príčinou sa stalo, že „sielnický chotár suchotou a chrústami bol tak skazený, že okrem málo žita nič sa neurodilo.“ Navyše superintendent Máday mienil Liptov vizitovať, čo mu odmietli umožniť, podobne, ako neprijali ani predošlého superintendenta Gedulyho. Už vtedy sa však objavujú úklady proti gymnáziám v Revúcej a Levoči: „…počujeme, že Spišiaci v Novej Vsi založiť chcú ústav pre chudobných slovenských žiakov, kde by hospodu, učenie i chovu zdarma mali a naše deti v duchu maďarskom sa vychovávali. No či to urobia, čas ukáže. No toho sa my nebojíme – ale len vtedy, keď Revúca a ktorékoľvek gymnázium slovenské kresťanov bude vychovávať. Lebo naša sila národná založená byť musí na tom večnom grunte, ktorým je Ježiš Kristus, On α i Ω. Bez Krista všetky naše sily sú márne, lebo vtedy sme slabší, než Maďari, bez Krista sme pohania a neobstojíme proti bohatstvu, falošnosti maďarského magnátstva.“ Kyjatický duchovný Ondrej Antalík sa listom ospravedlňuje (18. 11. 1863), že nemôže poslať gymnáziu viac, než „jedného dobrého chlapca.“ Jasne popisuje, ako by si predstavoval zbierku na alumneum: „10 kíl žita, 20 kíl zemiakov, 2 kily strovy a 40 zlatých hotových peňazí,“ ale na to „ešte čas nenastal a síce najviac preto, že náš z väčšej čiastky po svete a horách rozptýlený ľud len teraz domov sa schádza…“

V roku 1864 Ján Kadavý objasňuje z Nemeckej Ľupče (1. 4. 1864), že mešťan Samuel Kusý, na ktorého sa „pred polrokom“ obrátil výbor gymnázia zo žiadosťou o vykonanie zbierky, síce „pred 14 dňami previedol svojou výrečnosťou a opatrnosťou v meštianskom výbore, že naše mesto sa zaviazalo na vaše gymnázium úroky vo výške 100 zlatých ročne platiť, ale na vedenie zbierky „nenie dosť súci a smelý. Radí preto, aby sa na budúce s prosbou o pomoc obracali radšej na Daniela Kusého. Budkovanský duchovný Valentíny objasňuje (12. 4. 1864), že na mimoriadnom konvente venoval gymnáziu 3 zlaté a teraz posiela príspevok za jeho fílie – 3 zlaté od veriacich zo Slizkého a 1 zlatý aj 53 grajciarov od hostišovských cirkevníkov. Učiteľ gymnázia, Rudolf Homola, vyzbieral „pre pohorelcov hlbockých“ 8 zlatých, za čo mu miestny duchovný a nitriansky senior Hodža ďakuje v drobnej tlači, vydanej pri tejto príležitosti a datovanej „v utorok po vzkriesení Pána.“ Jozef Institoris, učiteľ v Aradáči, sa dozvedel zo 49. čísla Pešťbudínskych vedomostí, že revúcke gymnázium prijme dvoch profesorov. Ponúka sa (24. 6. 1864) za jedného z nich, pretože absolvoval trojročný teologický kurz v Prešove. Mienil pokračovať na štúdiách v Nemecku, keď si našetrí, ale povinnosti ho prevalcovali: mal na starosti 120 žiačok a v zbore odbavoval 4 – 5 pohrebov týždenne. Konštatuje však: „Nechcem o sebe povedať, že by som do počtu tak výnimočných náležal, predsa opovažujem sa Vám, velebný pane, na známosť dať, že by som – snáď pri nedostatku výnimočnejších síl – mile rád svoje sily na slovenskom gymnáziu cirkvi a národu venovať.“ Samuel Bocko z Jelšavy objasňuje (29. 6. 1864), že ako brat zosnulej matky študenta Jána Libertínyho a jeho poručník sa informoval u riaditeľa Lipaiho v Miškovci a na tamojšiu školu mladík „by hneď vzatý bol.“ Dôvod však vyznieva zaujímavo: „ak sa dobre učí, ale obzvlášť, ak dobrý hlas má.“ Preto – ak sa preukáže jeho talent – plánuje ho preložiť tam. Slovenský duchovný v Modre, Daniel Minich, posiela (21. 7. 1864) gymnáziu 40 zlatých, ktoré vyzbierali suplikanti Jozef Kolényi a Michal Miškóci. Juraj Matuška z Liptovského Mikuláša prijal (20. 5. 1864) svoje zvolenie gymnaziálnym výborom (udialo sa ešte 10. 12. 1863) za „jednateľa takého, ktorý v Liptovskom Sv. Mikuláši a jej (!) okolí základiny, ročité príspevky, obete a milodary na slov. ev. a. v. gymnázium vo Veľkej Revúcej zbierať a nazbierané peniaze ta do pokladnice gymnaziálnej posielať má.“ Ihneď však dopĺňa, že u nich panuje chudoba a keď sa snažil vyzbierať peniažky na štipendium, zišlo sa málo záujemcov. Krmann prijal (20. 8. 1864) miesto dočasného učbára ma revúckom gymnáziu a vyjadril sa, že okrem „filologických vied“ by v prípade potreby dokázal učiť aj náboženstvo. Jeho poďakovanie skutočne hodno odcitovať v plnom znení: „Za dôveru ako zo strany Vášho direktorátu, tak zo strany vznešeného zboru učbárskeho a obzvlášť zo strany slávneho patronátneho konventu ústavu Vášho mne, vyvolením mojej osoby za dočasného učbára, preukázanú, srdečne týmto ďakujem s tým verejným osvedčením, že keď úrad ten s celou a nerozdelenou ochotou ducha a srdca slovenského luteránskeho prijímam, povinnosti jeho pokrokom novšej vedy žiaducim, blahobytom národa a súrnymi potrebami cirkvi našej označené a systémom gymnaziálnym podpísané, verne a svedomite konať a plniť sľubujem.“ Z už spomínaného Liptovského Mikuláša zaručil sa (23. 8. 1864) za Jozefa Kostelného J. D. Makovický a prosil, aby mu „drahý brat“ dohodol čo najnižšiu sumu za alumneum. Dôvod ostáva síce tradičný – mladík pochádzal z mnohodetnej rodiny – no objavuje sa tu neobvyklý pojem: „peňazonúdza.“ Ján Bernáth oboznamuje zo Záturčia (27. 8. 1864), že jeho syn príde do Revúcej až 2. septembra s profesorom Kramárom, ktorý vezie svojho syna Milana a s pánom Lamošom. On sám ostáva, žiaľ, doma, pretože ho postretli zdravotné ťažkosti, no posiela aspoň svedectvo o synovom vzdelávaní sa, vydané v maďarskom jazyku. Mestská rada v Komlóši (?) vystavila (30. 8. 1864) svedectvo chudoby pre Jána Matyngu, ktorý okrem 100 zlatých ročného platu nemal žiaden iný príjem. Duchovný v Záturčí, Ján Bernát, vyslal (1. 9. 1864) do Revúcej na štúdium svojho syna Gustáva. Hoci mu dokázal poskytnúť 25 zlatých na pokrytie všetkých výdavkov na nasledujúci polrok, predsa len prosí o zľavu na alumneum vo výške 3 zlaté. Hoci si je vedomý jeho „mdlých vlôh,“ potešilo by ho, ak by chlapca zaradili do 4. triedy, pretože sa snaží a v navyše v novembri oslávi už 15. narodeniny. „A moje skromné dôchodky a pritom mnohé výdavky na päť dietok k tomu ma povzbudzujú, žiadať, aby čim skôr aspoň za dedinského učiteľa pripravený byť mohol.“

List Jána Blažku, Karola Bradovku, Ľudovíta Gedulyho, Pavla Holečka (?), Adama Kostku, Jána Kostku z Pešti, P. Krmanna, K. I. Langoffera, Daniela Licharda, J. D. Makovického, Daniela Maróthyho, Samuela Tomášika a Ľudovíta Vansu, 1 list neznámeho autora (vážne poškodený a písaný na modrom papieri) po 2 listy Leopolda Abaffyho, Andreja Dianišku, istého Izáka, Emila Kolenyiho a Bohuslava Nosáka, po 3 listy Michala Godru, Jonáša Bohumila Guotha, 4 listy Ľudovíta Grossmana, 5 listov Jána Martiča, 6 listov Samuela Nováka, 15 listov Štefana Homolu, jednu správu o vykonaní zbierky a jeden nečitateľný lístok.

Archív Gemerského seniorátu evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (= ďalej ECAV) v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny N 5. Podľa poznámky cirkevného notára Rudolfa Homolu, zaznačenej na rube tohože dokumentu, mal záležitosť prerokovať seniorátny konvent 29.3.1853.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 273.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok i jednotlivina bez signatúry. Dokument vrhá svetlo aj na finančné zázemie vznikajúcej inštitúcie: v hotovosti mali 355 zlatých, z úrokov z dvoch súm – 6% z 2255 zlatých a 50 grajciarov a 5% z 3500 zlatých im pripadlo 5755 zlatých a 50 grajciarov a duchovní prispeli celkovo sumou 2760 zlatých, spolu šlo teda o 8871 zlatých. Ročný zisk mal dosahovať 926 zlatých: 500 úroky z „kapitálu,“ 315 od Potiského dištriktu, 105 od Gemerského seniorátu a 6 od Karola Bradovku, kňaza v Kameňanoch. Žiadať peniažky aj od seniorátu podal práve Ormis (ešte 2.5.1863, signatúra 65). V tomto dokumente sa spomína, že on, Gustáv Kellner a Samuel Szontágh sa vydali žiadať o podporu peštianske a novohradské zbory. Keďže im miestodržiteľská rada vydala povolenie na zbierku len do 17.5., museli prosiť o jeho predĺženie, lebo listinu dostali až 24. apríla a skôr, ako 1. júna sa kvôli povinnostiam nemohli vydať na cestu.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 14. V predošlom liste (z 9.10.1862, signatúra 10) posiela tento pán v mene pána farára výnos zo zbierky, v celkovej výške 66 zlatých a 90 grajciarov, ktoré sa mu podarilo vyzbierať za dva dni, čo prekvapilo aj samotného pisateľa – hovorí, že duchovný „na neočakávanú podielubravosť na svätej veci národnej v ňom natrafil.“ Navyše už predtým vyzbieral nejaké peniažky, spolu teda smú poslať až 90 zlatých. Pýta sa, či by prijali najstaršieho syna vdovy Márie Kupčekovej. Matka mu síce smie prispievať iba 12 zlatých ročne, ale chlapec patril k snaživým – v breznianskom zbore pôsobil ako „choralista.“

zoznam je priložený k dokumentu z 3.11.1862, Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 20.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 23.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 44.

= v origináli „pod akým asi časom“

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 45.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 51.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 61.

Rybnický duchovný Štefan Homola sa vyslovuje (12. 10. 1862, signatúra 17), že vo svojom zbore navrhoval, aby ako vyslanca do iných seniorátov vyslali Samuela Ormisa, so svojou predstavou však neuspel a tak – vidiac zložitosť pomerov – s trpkosťou o založení slovenskej strednej školy vyhlásil: „Svätý Martin sa prihlásil za školu vlastnú – teraz môžeme už žobrať.“

K uvedenému aj došlo, no neznámy autor ju komentuje veľmi kriticky – hovorí, že Draškóci „len sľubuje,“ pretože údajne „to je údajne pamätné pri ňom, že on ako hovoril má vyše 1000 hlasov a tak naše vraj nepotrebuje, len to ho bolí, že ani jeden kňaz z jeho luteránskej stránky pri ňom nestojí.“ Vyčítal mu dokonca, že „jeho pán otec z vdovskej pokladnice 36 zlatých… nechal a ktovie pri jeho štátnych úpisoch kassa utrpela.“ (25.11.1865, signatúra 49).

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 56.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 62.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 69.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 73.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 76.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 78.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 79.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 84.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 93.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 90.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 94.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 16/1863 – 1864.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 24/1863.

Práve on sa rozhodol založiť základinu pre žiakov z Liptova a tak ho myšlienka uchvátila, že „som ani spať nemohol, kým som sa na niečom istom neustálil.“ Podarilo sa mu nazbierať za 5 týždňov na poisťovaciu knižku 400 zlatých, z ktorých však ešte „ani polovica nie je splatená,“ verí však, že do Nového roka by sa mu mohlo podariť vyzbierať 300 a do mája 600 zlatých. Okrem toho dosiahol, aby mesto Hybe založilo na činnosť gymnázia základinu v hodnote 100 zlatých (vypovedá o tom dokument zo 7.12.1863, signatúra 36/1863).

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 22/1863.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 34/1864.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 26.

Už o čosi skôr (10. 11. 1863, signatúra 29/1863) oboznámil riaditeľa školy, že na Liptove organizuje zbierku na podporu jedného žiaka. Poslal Salvovi a Kusymu obom po 13 zlatých – po jednom „na ruku,“ po 4 „na byt“ a po 8 „na alumneum.“

v origináli „Kuszy.“

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 60/1864.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 63/1864.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 72/1864.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 81.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 74/1864.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 114/1865.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 65/1864.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 92/1864.

Spomínaný pán sa spolu s mikulášskym kaplánom Maximiliánom Hudecom, zaručili aj za Karola Šimona, syna miestneho remeselníka, ktorý takisto trel veľkú biedu (list z 2. 9. 1864, signatúra 14/1864). Už skôr (20. 10. 1863, signatúra 32/1863) poslal študentovi Karolovi Štepíkovi 7 zlatých, ktoré jeho matka „od dávna ťažko – horko zhromažďovala.“ Sľúbil, že ak bude šuhaj potrebovať peniažky na knihy, poskytne mu aj tie. A uvažuje o založení istiny pre študentov z Liptova, pretože „zozbierať len zopár zlatých v jeden teda i v druhý rok, to veľa nestojí, ale keď by bola istina, tá by lepšie účinkovala.“ A čuduje sa, prečo do ich regiónu neposlali učbári „podpisné hárky“ na podporu školy, čo sa dozvedeli z Pešťbudínskych vedomostí, lebo „my tu o takých hárkoch ani nechyrujeme.“ Zachoval sa aj starší list (z 22. 7. 1864, signatúra 28/1864), podľa ktorého toho roku liptovský spolok nevyplatil štipendium, no Makovický odmieta prezradiť príčinu a zdôrazňuje, že hoci pôvodne nesúhlasil, aby sa časť peňazí, nazbieraných na štipendium, vyplatila na učiteľský plat, teraz zmenil názor a praje si, aby sa čím skôr podarilo otvoriť V. triedu.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 8/1864.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 5/1864.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 20/1864.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 11/1864.

https://www.facebook.com/100063511812453/videos/pcb.531904388936617/920050792643633

3. …každý žiak je povinný školu včas k vynaučovaniu určený nepretržite navštevovať…

Revúcke gymnázium nesie prívlastok „prvé slovenské“. Hoci nebolo prvou školou, kde sa vyučovalo po slovensky (toto prvenstvo patrí gymnáziu v Banskej Bystrici), bolo prvou strednou školou, v ktorej sa vyučovali v slovenskom jazyku všetky predmety a v ktorej pôsobili len slovenskí učitelia. Rovnako bolo prvým gymnáziom, kde sa maturovalo v slovenskom jazyku a v ktorom sa viedla aj jeho školská matrika i výročné správy.

Gymnázium bolo strednou všeobecnovzdelávacou školou, malo charakter klasického gymnázia s dôrazom na vyučovanie jazykov. V prvom školskom roku 1862/63 boli otvorené 2 ročníky, postupne sa každý rok pridávali ďalšie. Otvorením ôsmeho ročníka v roku 1867 sa škola stala úplným vyšším gymnáziom s ôsmimi triedami. Jeho učebný plán sa v podstate zhodoval s generálnym plánom, platným pre všetky gymnáziá. Až 40% vyučovacích hodín bolo venovaných štúdiu jazykov – latinčiny, gréčtiny, maďarčiny, nemčiny a slovenčiny. Ďalej sa tu vyučovalo náboženstvo, matematika, zemepis, dejepis, prírodopis, fyzika, filozofia. K mimoriadnym predmetom patril krasopis, kreslenie, spev, cirkevná hudba a telocvik.

V júni 1868 sedem študentov gymnázia skladalo historicky prvé maturity v slovenskom jazyku. Písomné skúšky trvali 5 dní, počas ktorých bolo potrebné vypracovať kompozície z maďarčiny, nemčiny i slovenčiny a vypočítať tri matematické príklady. Súčasťou zadania bol i preklad textu z gréčtiny do slovenčiny, z latinčiny do slovenčiny i naopak. Ústne skúšky sa konali s odstupom dvoch týždňov v evanjelickom kostole a boli, na rozdiel od písomných skúšok, verejné.

Počas dvanásťročnej existencie gymnázia tu študovalo 566 študentov z celého územia dnešného Slovenska. Konalo sa tu sedem maturitných skúšok, ktoré skladalo spolu 80 študentov. Hoci bola škola slovenská a evanjelická, chodili sem i žiaci iných národností a vierovyznaní.

Okrem gymnázia bol v Revúcej v roku 1868 zriadený aj učiteľský ústav (v dobovom jazyku označovaný ako učiteľské semenisko), čím činovníci gymnázia reagovali na potrebu prípravy kvalifikovaných učiteľov pre slovenské školy. Ústav vznikol ako súčasť gymnázia. Učiteľské štúdium bolo trojročné a prijatí naň mohli byť študenti gymnázia, ktorí ukončili IV. ročník. Okrem predmetov, ktoré mali študenti spoločné s gymnazistami (slovenčina, maďarčina, nemčina, matematika, prírodopis, dejepis a telocvik), vyučovali sa tu i „výchovovedecké“ teda pedagogické predmety, ale aj spev, cirkevná hudba, kreslenie a krasopis. Za šesť rokov existencie ústavu sa naň zapísalo 56 študentov. Mnohí z nich pôsobili potom na slovenských školách.

Pokrokové zmýšľanie profesorov gymnázia dokumentuje aj fakt, že v roku 1870 zahájil svoju činnosť v Revúcej aj slovenský „Dievčenský výchovávací ústav“, aby po skončení elementárnej školy mali k vyššiemu vzdelaniu prístup aj dievčatá. Na jeho založení mal najväčší podiel Samuel Ormis. Vyučovali sa tu náboženstvo, slovenčina, maďarčina, nemčina, dejepis, fyzika, zemepis, matematika, nerastopis, kreslenie a krasopis, spev a ručné práce.

S príchodom vekovo mladších profesorov, absolventov nemeckých univerzít, ako Gustáv Schmidt, Jozef Kvetoslav Holub či Ivan Branislav Zoch, sa do výchovy a vyučovania zavádzali aj nové metódy, formy a prostriedky pedagogickej práce, ktoré boli založené na názornosti a experimentoch. So žiakmi podnikali botanické výlety, na ktorých zbierali chrobáky, motýle, zostavovali herbáre. V budove si zriadili fyzikálno-chemické laboratórium, zostavili zbierku minerálov a zhotovili si aj niektoré učebné pomôcky.

Na revúckom gymnáziu sa ako na jednej z mála škôl v Uhorsku vyučoval aj telocvik. Jeho priekopníkom v škole a vôbec na Slovensku bol profesor Ivan Branislav Zoch, ktorý sa s novým náhľadom na telesnú výchovu zoznámil počas svojich štúdií na univerzite v Erlangene, kde sa stal členom telocvičného a hasičského spolku.

Keďže išlo o nepovinný predmet, žiaci museli za jeho navštevovanie platiť poplatok 50 grajciarov ročne. Napriek tomu sa telocvik tešil veľkej obľube. V školskom roku 1868/69 ho navštevovalo až 104 zo 149 žiakov školy. Cvičievalo sa na školskom dvore, kde sa nachádzalo Zochom vlastnoručne vyhotovené telocvičné náradie. Zochovi vďačíme aj za prvú metodickú telovýchovnú príručku pre učiteľov Krátky návod k vyučovaniu telocviku, s vlastnou telovýchovnou terminológiou.

S telovýchovným programom vystupovali žiaci na majálesoch, kde cvičili za sprievodu žiackej hudby.

Škola bojovala s nedostatkom slovenských učebníc. Keďže išlo o prvú slovenskú vyššiu školu, niektoré predmety sa dovtedy po slovensky vôbec nevyučovali a chýbala aj ich odborná slovenská terminológia. Profesori gymnázia sa tak okrem výučby venovali aj písaniu učebníc ku všetkým vyučovacím predmetom. Mnohé sa spočiatku používali len v rukopisoch, niektoré sa podarilo vydať aj tlačou. Najaktívnejší pri písaní boli Jozef Kvetoslav Holub, Rudolf Homola, August Horislav Škultéty, Ivan Branislav Zoch, či Samuel Ormis.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 5/1864.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 20/1864.

Archív ECAV v Revúcej, fascikel Gymnázium 1863 – 1867, celok bez signatúry, signatúra jednotliviny 11/1864

https://www.facebook.com/100063511812453/videos/pcb.531904388936617/3369474016700566

4 …mimo školy sme boli zaujatý telocvikom a hudbou, ktorá nemá u Škultétyho obľuby…

Študenti gymnázia boli z rôznych kútov dnešného Slovenska, dokonca i z Čiech, či Srbska. Mnohí z nich museli do Revúcej merať pomerne dlhú cestu, a tak ostávali na dlhšie. Čas strávený v Revúcej nebol len o vzdelávaní. Voľný čas si krátili študentskými zábavkami, ale i vznešenejšími aktivitami. Pracovali v rôznych súboroch, krúžkoch, vydávali časopisy, venovali sa divadlu, účinkovali v hudobnom a speváckom krúžku a nacvičovali telovýchovné vystúpenia pre verejnosť, čo malo niekedy negatívny vplyv na študijné výsledky. Študijná nekoncentrovanosť mnohokrát neunikla správcovi gymnázia, na čo spomínajú študenti.

Život študentov – spomienky:

Porovnanie dĺžky cestovania vtedy a dnes

Cesta do školy bola pre mnohých študentov niekoľkodňovým výletom. Napríklad cesta z obce Čerenčany do Revúcej – ako spomína študent gymnázia Michal Bodický – trvala v tom období na voze ťahanom koňmi dva dni. Pre porovnanie – Čerenčany sú od Revúcej vzdialené 52 km a autom dnes túto trasu prejdete asi za hodinu.

Študent Andrej Halaša z Dolného Kubína (ten je od Revúcej vzdialený 155 km) cestoval do školy 4 dni. Dnes by tam bol za 2,5 hodiny.

Ubytovanie študentov:

Gymnázium nemalo internát v dnešnom ponímaní, ani spoločnú ubytovňu pre študentov. Študenti boli ubytovaní v súkromí – u obyvateľov Revúcej. Ubytovanie sa v dobovej reči volalo hospoda a študenti si ho najímali s „povedomím“ správcu gymnázia a bez jeho vedomia a súhlasu ho nesmeli zmeniť. Bývali dvaja-traja i viacerí v jednej izbe. Deti bohatších rodičov si prenajímali izby u profesorov a mešťanov, chudobní chlapci bývali v domoch pospolitého ľudu, často s domácimi v jednej izbe.

Nájomné za byt bolo pomerne vysoké, za izbu, v ktorej bývali bratia Gustáv a Viktor Augustínyovci, platili ročne 20 zlatých – a to sa sťažovali rodičom na nedostatok dreva a zimu. Ubytovanie potrebovalo vyše troch štvrtín študentov, ktorí pochádzali zo vzdialených obcí, priemerne teda bolo potrebné ubytovať asi 100 chlapcov.

Študenti Gustáv a Viktor Augustínyovci sa roku 1870 sťažovali v liste rodičom na „hospodu“, v ktorej vraj „namiesto pece majú deravý „šporhert“, deravú rúru, z ktorej sa valí dym. Dreva dostávajú od gazdinej málo, takže im izba skoro vychladne. Dvere a obloky majú zlé, pod izbou je pivnica, takže aj keď sa v izbe kúri, od vrchu po pás im je teplo, ale od spodku mrznú.” Ročne pritom platili za ubytovanie 20 zlatých.

(Zdroj: Gallo, J.: Revúcke gymnázium, s. 176.)

„Bývali sme s bratom, s Milošom Kramárom z Martina, s Gustávom Bernátom zo Záturčia a Jánom Štepitom z Mikuláša u Bakošov pri mestskom dome, kde bola vtedy piata a šiesta trieda i alumneum. Náš byt bol ozajstná študentská knajpa, v ktorej sa dialy rozličné nešváry, varila sa krampampula a všeličo inšie. Učiť sme sa učili, ale málo. Ja som radšej opatroval mladú sovu, dokiaľ sme ju pre smrad nemuseli z izby vyložiť.”

„Miško a Ferko došli na takzvaný byt. Takzvaný preto, že to bola kedysi komora, v ktorej držiavali sa zemiaky, kapusta a podobné veci. Ešte vidno v kúte jamu, doskami zakrytú, kde zimovával ten dar boží. Časy sa, pravda, zmenili. Zemiaky presťahovali sa inde, na ich miesto prišli páni študenti. A pani Kuarková, domáca pani, veľmi si zakladala na tomto kútiku. Žiadala zaň päťadvadsať rýnskych, a to striebra, a len ako po známosti, i to na moc jednania, pustila ho za dvadsať. S bytom dávala okur a ohrev, prala šaty, riadila izbičku a každý týždeň varila svojim kvartieľnikom a ich kamarátom halušky s bryndzou, kde musela doložiť zemiakov i soli, koľko sa vyhľadávalo. A ona i splnila na čo sa raz podobrala.”

(Zdroj: Kukučín, M.: Mladé letá.)

Strava študentov:

Stravu študentom zabezpečovalo ALUMNEUM – akási školská jedáleň. Spočiatku fungovala priamo v budove gymnázia, kde bola kuchyňa. Za jedáleň slúžila jedna z tried. Neskôr bolo presťahované do druhej budovy. Alumneum zabezpečovalo žiakom obedy a večere. Za jeho chod zodpovedal jeden z učbárov – tzv. ephor alumnea. Učbári sa každý rok v tejto funkcii striedali. Ephor mal na starosti nákup tovaru a každé ráno prišiel vydať kuchárkam potraviny. Počas obeda a večere mal službu v jedálni, aby bol dodržiavaný poriadok. Poplatok za stravu bol spočiatku 20 zlatých ročne, postupne sa kvôli zdražovaniu zvýšil až na 40 zlatých. Vďaka naturálnym a finančným darom dobrodincov však mohli byť najchudobnejší študenti prestravovaní zdarma, mnohým bol poplatok znížený.

Fakty: V školskom roku 1865/66 sa do alumnea prihlásilo 116 študentov zo 138, ktorí tento rok školu navštevovali. Poplatok bol v tomto roku 30 zlatých. Platili nasledovne: 26 študentov po 30 zl., 2 po 28 zl., 16 po 15 zl., 27 po 20 zl., 9 po 16 zl., 9 po 15 zl., 1 zaplatil 12 zl., 7 po 10 zl., 2 po 6 zl., 1 zaplatil 5 zl., a 16 dostávali stravu zdarma.

(Zdroj: Dubovský D.: Revúca. Kolíska slovenského stredného školstva, s. 71.)

Zo záznamov ephora alumnea vieme, že alumnisti, teda stravníci dostávali „na obed ¼ funta hovädziny, polievku, strovu (prílohu k mäsu) a pol funta chleba, na večeru polievku, strovu a pol funta chleba“ (pol funta je asi 200 g).

„Postarané bolo i o telo, na to bolo Alumneum. Mali sme tam obed a večeru, o raňajkách, desiatej a iných novovekých výdobytkoch sme neslýchali. Na obed sme mali polievku s mäsom, prívar (bôb, hrach, zemiaky, kapustu), chlieb, na večeru to isté okrem mäsa. I toto bolo dosť za peniaze, ktoré sme platili za stravovanie.”

(Zdroj: Bodický, M.: Rozpomienky a pamäti.)

„V alumnii začali sa síce množiť zdravé žalúdky, ale spižiereň tiež nebola nikdy prázdna. Ba do polievky zatrúsili nám dakedy i rezancov, vo výročité sviatky prišli, plane, i halušky na drevený, zhruba ohobľovaný stôl alumnický. Mávali sme na mena prednejších pánov i benefície halušky i pečienku. Také benefícium malo i ten význam, že senior nesmel na ten deň nikoho absentovať od obedu. A benefície neredli, z roka na rok dobývali si viac pôdy a počali prechádzať v módu. Keď sa pánovi na mena zahralo, zaspievalo a zarečnilo, odpoveď obyčajne znela: ,Ďakujem, páni študenti, ďakujem, a zitra bude benificium.‘ Takéto dni boli v kalendári každého alumnistu červenou ceruzkou podtiahnuté ako sviatky. I bryndza prichádzala – a to na centy – z bohatých okolitých domov; i bolo radosti, keď prišla na stôl kaša, ktorá páchla bryndzou!“

(Zdroj: Kukučín, M.: Úvod k vakáciám.)

https://www.facebook.com/100063511812453/videos/pcb.531904388936617/1219033602339347

4 …mimo školy sme boli zaujatý telocvikom a hudbou, ktorá nemá u Škultétyho obľuby…

Život študentov – spomienky:

Porovnanie dĺžky cestovania vtedy a dnes

Študent Andrej Halaša z Dolného Kubína (ten je od Revúcej vzdialený 155 km) cestoval do školy 4 dni. Dnes by tam bol za 2,5 hodiny.

Ubytovanie študentov:

(Zdroj: Gallo, J.: Revúcke gymnázium, s. 176.)

(Zdroj: Kukučín, M.: Mladé letá.)

Strava študentov:

(Zdroj: Dubovský D.: Revúca. Kolíska slovenského stredného školstva, s. 71.)

(Zdroj: Bodický, M.: Rozpomienky a pamäti.)

(Zdroj: Kukučín, M.: Úvod k vakáciám.)

https://www.facebook.com/100063511812453/videos/pcb.531904388936617/1219033602339347

5. – 6.

Profesori revúckeho gymnázia mali široký záber. Ich povinnosti sa netýkali len samotného vyučovania, ale venovali škole a osvetovej práci aj svoj voľný čas. Pri pohľade na to, čo všetko títo muži robili, sa nám naskytá otázka, ako to všetko dokázali pri takých skromných podmienkach. Okrem vyučovania, ktoré u každého z nich predstavovalo asi 20 hodín týždenne, si samozrejme museli hodiny pripraviť. Keďže slovenských učebníc nebolo, venovali sa aj ich písaniu. Ak sa učebnicu nepodarilo vydať, používali na hodinách svoje rukopisy.